Začať Jaroslavom Hutkom a Vladimírom Mertom sa môže na prvý pohľad zdať, keďže reč má byť o albume niekoho iného, trochu nepatričné. No práve tieto dve mená sú s Vladimírom Veitom, ktorý sa predstavuje albumom Písničkář (Galén Praha 2011), úzko späté.

Spolu s nimi (hoci bez ich mediálnej slávy) patril do pesničkárskeho združenia Šafran v 70. rokoch, a ešte predtým bol pri začiatku Hutkovej kariéry - ten pôsobil najskôr len v úlohe Veitovho textára a nespievajúceho gitaristu. Teraz, po vyše štyridsiatich rokoch, spoluprácu obnovili (keď každý z nich má za sebou svoj komplikovaný príbeh vrátane emigrácie), hoci na tomto autorskom albume sa objavuje len jediný Hutkov text.

Zato podiel druhého z kamarátov je veľmi výrazný, Merta je totiž nielen hudobným a zvukovým režisérom albumu, ale aj aranžérom a excelentným multiinštrumentálnym spoluhráčom. Melodika Veitových piesní tak získala veľmi pôsobivý farebný zvuk, pričom však Merta svoju virtuozitu plne podriadil službe autorovi a protagonistovi.

Ten svojimi textami obsiahol viacero tém - detstvo i lásku (v skladbe Až vyrosteš... ich dokonca spojil v poetickom dialógu starostlivého otca s dcérou, kde si zaspievala aj Sára Mertová), ako aj aktuálnu spoločenskú klímu („Svobodo, svoboděnko, kdo tě špínou protáh / a kdo ti nedovolil dosnít si svůj sen?“).

Je to už trinásty album Vladimíra Veita a toto číslo bolo preň určite šťastné. Cédečko nadväzuje na najlepšie tradície českého folku a pre jedného z jeho zakladateľov znamená zaslúžené vystúpenie z večného tieňa svojich spolupútnikov i nasledovníkov.

SME, 12. 10. 2011, Alexander Balogh